Teologické aspekty Jubilejného roka (2)

Milí poslucháči.

V predchádzajúcej časti sme sa spoločne zamýšľali nad historicko-biblickým aspektom Jubilea, v dnešnej časti si niečo povieme o jeho symbole jednoty s Rímskou Cirkvou, o hodnote univerzálnosti, o jeho ekumenickom rozmere ako aj o Jubileu ako znamení nádeje.

Znak spoločenstva s Rímskou cirkvou 

Z historických dôvodov sa Rím stal hlavným cieľom pútí na Západe, najmä odkedy sa sťažil prístup veriacich do Jeruzalema a na sväté miesta. Slávnostné otvorenie prvého Svätého roka v histórii v roku 1300 z poverenia pápeža Bonifáca VIII. a slávenie nasledujúcich jubilejných rokov sú poznačené silnou rímskou stopou. Jubileum roku 2025 bude preto osobitne vyjadrovať plné spoločenstvo východných katolíckych cirkví s rímskym biskupom. To bude obzvlášť intenzívne pre tieto spoločenstvá, ktoré vždy vzdávali a naďalej vzdávajú veľký hold udržiavaniu tohto spoločenstva. Zo slávnostného hľadiska bude v tejto súvislosti potrebné osobitne zohľadniť dva aspekty: 

a) Svätý Otec je rímskym biskupom, nástupcom apoštola Petra, a teda účastníkom primátu, ktorý mu Pán udelil pre službu všeobecnej Cirkvi. Plné spoločenstvo východných katolíckych cirkví bude zvýraznené stretnutím ich pútnikov s rímskym biskupom. Miestne slávenia však budú prežívať aj ako znak tohto spoločenstva so Svätým Otcom. 

b) Významné kresťanské spomienky, ktorých je Rím strážcom: predovšetkým tie na blahoslavených apoštolov Petra a Pavla, ktorí v ňom hlásali radostnú zvesť a svojou mučeníckou smrťou vydali verné svedectvo o Pánovi Ježišovi, posvätili zem vlastnou krvou; potom krvou nespočetných mučeníkov, ktorí počnúc rímskymi protomučeníkmi (1. storočie) vyznávali vieru v Krista svojím slovom, životom a obetou svojej existencie. Medzi týmito mučeníkmi mnohí pochádzajú z Východu, čo je znakom univerzálneho spoločenstva jednej Kristovej Cirkvi in confessione fidei et in effusione sanguinis.

Hodnoty univerzálnosti 

Jedinečný stav mesta, skutočnosť, že je biskupským sídlom pápeža, a to, že jubileum sa slávi súčasne v Ríme, vo Svätej zemi a v miestnych cirkvách, prispievajú k tomu, že oslavy majú vysoko univerzálnu hodnotu. Cirkevné podujatia Svätého roka, a najmä liturgie prežívané s príkladnosťou, budú nástrojom spoločenstva pre celú Cirkev, aby miestne cirkvi pri slávení jedného Kristovho tajomstva zakúsili jednotu viery.

Ďalším znakom univerzálnosti bude pluralita tých, ktorí sa zúčastnia na rímskych oslavách jubilea, pochádzajúcich z rôznych národov a tiež z rôznych východných cirkví. Komunikačné prostriedky budú môcť do istej miery umožniť túto účasť aj tým, ktorým bude znemožnená fyzická prítomnosť. Univerzálnosť však bude zviditeľnená rozmanitosťou liturgických slávení rôznych cirkví aj v Ríme. Kalendár Svätého roka nemohol ignorovať túto obdivuhodnú mnohotvárnosť modlitebných foriem, zjednotených v dokonalom spoločenstve viery, aby sa ešte lepšie prejavila katolicita Cirkvi. Z tohto dôvodu sa plánujú slávenia vo východných liturgiách (arménskej, byzantskej, alexandrijsko-koptickej, alexandrijsko-etiópskej, sýrsko-antiochijskej, sýrsko-orientálnej, chaldejskej).

Ekumenická citlivosť 

Ekumenická úzkosť nemôže byť tomuto veľkému jubileu cudzia. Východným katolíckym biskupom Európy, ktorí sa zišli v Ríme (12. - 14. septembra 2019), adresoval Svätý Otec František prorocké slová: „Dnes, keď príliš veľa nerovností a rozdelení ohrozuje mier, cítime sa byť povolaní byť remeselníkmi dialógu, podporovateľmi zmierenia, trpezlivými budovateľmi civilizácie stretnutia, ktorá chráni našu dobu pred neľútostnosťou konfrontácie. Zatiaľ čo sa mnohí nechávajú vtiahnuť do špirály násilia, do začarovaného kruhu nárokov a neustálych vzájomných obvinení, Pán chce, aby sme boli tichými rozsievačmi evanjelia lásky. Buďte v kresťanskej rodine tými, ktorí sa s pohľadom na „Boha všetkej útechy“ (2 Kor 1, 3) usilujú zahojiť rany minulosti, prekonať predsudky a rozdelenia, dať nádej všetkým tým, že kráčajú bok po boku so svojimi nekatolíckymi bratmi a sestrami“.

Predtým svätý Ján Pavol II. vyhlásil: „Hriech nášho rozdelenia je veľmi vážny: cítim potrebu zvýšiť našu spoločnú otvorenosť voči Duchu, ktorý nás volá k obráteniu, k prijatiu a uznaniu druhého v bratskej úcte, k novým odvážnym gestám, schopným potlačiť každé pokušenie k ústupu“ (Východný apoštolský list Lumen 17). 

Podľa želania Svätého Otca a celej Cirkvi kalendár Svätého roka stanovil niektoré dôležité ekumenické stretnutia. Východné katolícke cirkvi sú tiež pozvané, aby spolu s ostatnými kresťanmi, najmä s tými, ktorí patria k tej istej cirkevnej tradícii, hľadali možné formy spoločného slávenia Svätého roka, ktoré sa môžu stať príležitosťou na stretnutie, modlitbu a dialóg. Vzhľadom na kajúcny aspekt jubilea, okrem individuálneho obrátenia, by bolo dobré, aby cirkvi pestovali city a slávili znamenia odpustenia, ktoré boli dané a prijaté, o to prorockejšie v časoch konfliktov, ktorými ľudstvo v súčasnosti prechádza.

Živé znamenie nádeje 

Sklamanie, prázdnota nádeje a pocit neustálej neistoty sú zlom našej doby, čiastočne dôsledkom tragickej ilúzie, keď človek vkladá nádej len do toho, čo má (porov. Lk 12, 19). Do Úzkosti človeka Cirkev ponúka dôvody na nádej, poukazujúc na Krista. V ňom, prameni a základe nádeje, je zakorenená existenciálna orientácia veriaceho, v ňom je ukotvená dôveryhodnosť kresťana, radostného vo viere, nadšeného v láske, dychtivého vydávať svedectvo o tom, ktorý zmenil jeho život.

Z tohto hľadiska „najpresvedčivejšie svedectvo o tejto nádeji nám ponúkajú mučeníci, ktorí sa vo svojej viere v zmŕtvychvstalého Krista dokázali neochvejne zriecť vlastného života, aby nezradili svojho Pána. Sú prítomní vo všetkých storočiach a v našich dňoch sú početní, možno viac ako kedykoľvek predtým, ako vyznávači života, ktorý nepozná konca. Musíme si vážiť ich svedectvo, aby naša nádej bola plodná“ (Spes non confundit, 20). Väčšina východných cirkví sú cirkvi mučeníkov, svedkovia nádeje, vsadení do tej istej dráhy, ktorá nás cez čas pozemskej púte vedie k stretnutiu so Zmŕtvychvstalým Pánom, oživení dôverou vyjadrenou v Žalme 71: „K tebe, Pane, sa utiekam, nikdy nebudem sklamaný“.

Nádej je teda teologickou cnosťou, ktorá „dáva orientáciu, naznačuje smer a cieľ existencie viery. Preto nás apoštol Pavol vyzýva, aby sme sa radovali z nádeje“ (Spes non confundit, 18), ktorá človeka vykupuje zo strachu a oslobodzuje ho. Teda „na základe nádeje, v ktorej sme boli spasení, pri pohľade na plynúci čas máme istotu, že dejiny ľudstva a dejiny každého z nás nesmerujú k slepej uličke alebo temnej priepasti, ale smerujú k stretnutiu s Pánom slávy. Žime teda v očakávaní jeho návratu a v nádeji, že v ňom budeme žiť naveky: v tomto duchu si robíme vlastné úprimné zvolanie prvých kresťanov, ktorým sa končí Sväté písmo: „Príď, Pane Ježišu!“ (Spes non confundit, 19).

Tu je podstata kresťanskej nádeje: aj „tvárou v tvár smrti, kde sa zdá, že všetko končí, dostávame istotu, že vďaka Kristovi, jeho milosti, ktorú nám odovzdal v krste, ‚život nie je odňatý, ale premenený‘, navždy. V krste, vlastne pochovaní spolu s Kristom, dostávame v ňom vzkriesený dar nového života, ktorý rúca múr smrti a robí z neho prechod do večnosti“ (Spes non confundit, 20). Nádej nás vedie k tomu, aby sme si v srdci predstavili istú a utešujúcu prítomnosť spravodlivého Sudcu, ktorý neodsúdi cudzoložnú ženu a obnoví ju pre nový život (porov. Jn 8, 11); Majstra, ktorý ponúka bohatému mladíkovi možnosť premeniť svoj život na cestu plnú naplnenia: „Poď! Nasleduj ma!“ (Mt 19, 21; Mk 10, 21); o Ukrižovanom, ktorý na troskách pomýleného života otvára kajúcemu lotrovi brány raja (porov. Lk 23, 43).

 Je vo svete, v ktorom žijeme - uprostred vojen, nespravodlivosti, násilia - ešte možné dúfať? Jubileum, ktoré je teraz pred nami, nás pozýva povedať rozumné áno, pretože odpoveďou je Kristus.