Katechézy o Duchu Svätom (14): Charizmy, dary Ducha na spoločný úžitok

Čítanie: 1 Kor 12, 1.4-7.11

„A nechcem, bratia, aby ste nevedeli o duchovných daroch. Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok. Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce.“

14. katechéza s cyklu Duch a Nevesta. Duch Svätý vedie Boží ľud v ústrety Ježišovi, našej spáse: Dary Nevesty. Charizmy, dary Ducha na spoločný úžitok.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V posledných troch katechézach sme hovorili o posväcujúcom pôsobení Ducha Svätého, ktoré sa uskutočňuje vo sviatostiach, v modlitbe a nasledovaním príkladu Božej Matky. Počúvajme však, čo hovorí známy text Druhého vatikánskeho koncilu: „Duch Svätý posväcuje, vedie a čnosťami ozdobuje Boží ľud nielen prostredníctvom sviatostí a služieb, ale aj tým, že 'rozdeľuje medzi veriacich všetkých stavov aj osobitné milosti - každému, ako chce' (porov. 1 Kor 12, 11) (Lumen gentium, 12). Aj my máme vlastné osobné dary, ktoré sám Duch Svätý dáva každému z nás.

Preto nastal čas hovoriť aj o tomto druhom spôsobe pôsobenia Ducha Svätého, ktorým je charizmatické pôsobenie. Je to tak trochu ťažké slovo, vysvetlím ho. Dva prvky pomáhajú definovať, čo je to charizma. Po prvé, charizma je dar daný „na spoločný úžitok“ (1 Kor 12, 7), aby bol na osoh všetkým. Inými slovami, nie je primárne a obyčajne určená na posvätenie jednotlivca, to nie, ale na „službu“ spoločenstvu (1 Pt 4, 10). To je prvé poňatie. Po druhé, charizma je dar daný „jednému“ alebo „niektorým“ osobitne, nie všetkým rovnako, a to ju odlišuje od posväcujúcej milosti, od teologálnych cností a od sviatostí, ktoré sú naopak rovnaké a spoločné pre všetkých. Charizma je pre jednu osobu alebo pre osobitné spoločenstvo. Je to dar, ktorý dáva Boh.

Aj toto nám vysvetľuje Koncil. Hovorí: Duch Svätý „rozdeľuje medzi veriacich všetkých stavov aj osobitné milosti, ktorými ich robí spôsobilými a pripravenými na vykonávanie skutkov a úradov, užitočných na obnovu a väčší rozmach Cirkvi, podľa týchto slov: Každému... je daný prejav Ducha, aby to bolo na spoločný úžitok“ (1 Kor 12, 7).

Charizmy sú „klenoty“ alebo ozdoby, ktoré Duch Svätý rozdáva, aby skrášlili Kristovu Nevestu. Možno teda pochopiť, prečo sa koncilový text končí nasledujúcou výzvou. „Tieto charizmy, či už neobyčajné, alebo bežnejšie a rozšírenejšie, keďže sú osobitne prispôsobené a užitočné potrebám Cirkvi, treba prijímať s vďakou a uspokojením“ (LG, 12).

Benedikt XVI. povedal: „Kto sa pozrie na dejiny pokoncilovej éry, môže rozpoznať dynamiku skutočnej obnovy, ktorá často nadobudla nečakané formy v hnutiach plných života a vďaka ktorej je takmer hmatateľná nevyčerpateľná živosť svätej Cirkvi.“ Toto je charizma daná skupine prostredníctvom jednej osoby.

Musíme znovuobjaviť charizmy, pretože vďaka tomu sa podpora laikov, a najmä žien, nechápe len ako inštitucionálna a sociologická skutočnosť, ale vo svojom biblickom a duchovnom rozmere. Laici nie sú tí poslední, to nie, laici nie sú akýmisi externými spolupracovníkmi alebo „pomocnými oddielmi“ kléru, to nie. Majú svoje vlastné charizmy a dary, ktorými majú prispievať k poslaniu Cirkvi.

S Olenou Zelenskou, manželkou ukrajinského prezidenta

Dodajme ešte jednu vec: keď hovoríme o charizmách, musíme hneď vyvrátiť jedno 

nedorozumenie: a to - stotožňovať ich s veľkolepými a mimoriadnymi darmi a schopnosťami. Namiesto toho sú to bežné dary – každý z nás má svoju charizmu -, ktoré nadobúdajú mimoriadnu hodnotu, keď sú inšpirované Duchom Svätým a s láskou stelesnené v životných situáciách. Takýto výklad charizmy je dôležitý, pretože mnohí kresťania, keď počujú hovoriť o charizmách, prežívajú smútok či sklamanie, pretože sú presvedčení, že žiadne nemajú, a cítia sa vylúčení alebo ako druhoradí kresťania. To nie, neexistujú kresťania druhej triedy. Každý má svoju osobnú charizmu i tú komunitnú. Svätý Augustín na toto svojho času reagoval veľmi výstižným prirovnaním: „Ak miluješ,“ hovorieval svojmu ľudu, „to, čo máš, nie je málo. Ak totiž miluješ jednotu, všetko, čo v nej niekto vlastní, vlastníš aj ty! Iba oko v tele má schopnosť vidieť; ale či vidí len pre seba? Nie, vidí aj pre ruku, pre nohu i pre všetky údy“ [1].

Tu sa odhaľuje tajomstvo, prečo je láska definovaná apoštolom ako „najvznešenejšia cesta zo všetkých“ (1 Kor 12, 31): umožňuje mi milovať Cirkev alebo spoločenstvo, v ktorom žijem, a v jednote všetky charizmy, nielen niektoré, sú „moje“, tak ako „moje“ charizmy, aj keď sa zdajú byť maličkosťou, patria všetkým a slúžia pre dobro všetkých. Láska rozmnožuje charizmy; robí charizmu jedného, jednej osoby, charizmou všetkých. Ďakujem!

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Zuzana Klimanová)

[1] Svätý Augustín, Rozpravy o Jánovi, 3